K výročiu 17.novembra

Dnes si pripomíname 24 rokov od novembrových dní, ktoré znamenali zásadný zlom v našich dejinách. Nežná revolúcia priniesla obrovskú nádej a očakávania. Niektoré sa naplnili viac, iné menej, niektoré žiaľ dodnes vôbec. Je čas ich triezvo zhodnotiť.
Základné ľudské práva a slobody (sloboda slova, vierovyznania či zhromažďovania) sú veľmi nesamozrejmé a vzácne. Generácia, ktorá vyrástla po novembri si časy, keď boli tieto slobody obmedzované či zakazované prosto nepamätá a považuje ich preto za samozrejmosť. Pamätníci sa zase naučili slobodu vážiť v minciach a bankovkách, a tak im tieto slobody prídu málo hmotné, tak trochu abstraktné.

Sloboda je vždy pevne spätá so zodpovednosťou. Človek sa zodpovednosti nemôže zbaviť a ako poznamenal Patočka „nosí si ju všade so sebou.“ Sloboda a zodpovednosť sú v skutočnosti pre človeka úzkosťou (J.P.Sartre). I preto po 24 rokoch slobody a demokracie víťazí populizmus a „istoty“. Navyše je tak ťažké zhodnotiť vlastný život, oveľa ľahšie, v našich zemepisných šírkach, je hodnotiť druhých. A vždy bude niekto, kto bude na tom lepšie než ja/my. Lenže potom ako sa dopátrať k tomu, čo som mohol či mal pre seba urobiť ja sám?

Zmenil sa i základný spoločenský konsenzus o tom akú dobu žijeme. Už to dávno nie je o anti-komunizme, ale čoraz väčšia časť spoločnosti naopak odmieta celý ponovembrový vývoj. Privatizácia, korupčné škandály, katastrofálna vymožiteľnosť práva alebo slabá občianska spoločnosť, či nedôveryhodné politické strany. Voľby majú stále nižšiu účasť, narastá frustrácia v spoločnosti, zvyšujú sa sociálne rozdiely, a ani média nie sú úplne slobodné, objektívne a profesionálne.
To sú len niektoré symptómy doby, ktoré nemôžeme objektívne považovať za zdravé a nie sú všetky ani dôsledkami bývalého režimu. Dnes vládne ohľadom budúcnosti skepsa a pesimizmus.

Sme v stave kedy sa politický systém otriasa. U nás vládne prvýkrát po novembri len jedna strana, v Maďarsku dokonca Fidesz s ústavnou väčšinou a v Česku nedávno voľby tiež poriadne zamávali politickou scénou. Zdá sa že systém stráca dôveru a znižuje svoju legitimitu. Ak chce nájsť obnovu a novú silu, zdá sa nevyhnutným, že musí do neho vtiahnuť občanov viac. Politici v postkomunistických štátoch sa musia prestať k vlastným občanom správať ako k „deťom komunizmu“. K deťom, ktoré treba vychovávať k demokracií. Pretože ak sú deťmi nemajú žiadnu minulosť. A bez poznania minulosti niet ani budúcnosti.

Kolektívna strata pamäte a spoločnosť, ktorá stratila vnútornú súdržnosť, sú našou dnešnou výzvou a pozadím straty hodnôt Novembra. Nájsť opäť niečo za čo sa spoločne vieme postaviť bude nesmierne dôležité. Opraviť chyby v našej realite bude možno lepšou motiváciou ako snívanie o nových ideáloch. Lenže pokiaľ jedni budú tvrdiť, že žijeme v prehnitom štáte a nefunkčnej spoločnosti a tí druhí budú vyzdvihovať, že sme sa nikdy nemali lepšie, či že sme nikdy neboli tak slobodní, tak spoločnú reč nenájdeme.
Preto konsenzus na zmene režimu, ktorú ľudia vyvolali v novembri 89, sa nesmie zamienať s transformáciou spoločnosti, ktorú od vtedy realizovali politické strany.

Bez ohľadu na konkrétne výzvy však máme stále nádej, lebo rovnako ako dnes sa to i vtedy zdalo nemožné. No poradilo sa. Prečo by to malo byť dnes inak? Proste opäť tá nádej potrebuje „iba“ odvahu a trpezlivosť.

Tím COP