Józef Tischner: Politický rozum
Doteraz sme rozmýšľali predovšetkým o vonkajšom deji dialógu klamára, ktorého cieľom bolo zakrytie zločinu. Predpokladom tohto dialógu bolo uznanie, že pravda je vyššou hodnotou než klamstvo, preto sa klamstvo musí zakladať na predstieraní pravdy. Iným predpokladom bolo, pre klamára i pre oklamaného, spoločné chápanie pravdy ako zhody poznania s takzvanou objektívnou skutočnosťou. Konzekvenciou klamstva, odkázaného na predstieranie pravdy, bola hra na dvojakej scéne a dvojaký dialóg – iný navonok a iný klamára so sebou samým. (…)
Zavádzať znamená dať nejaký sľub, oživiť nádej, rozpáliť túžbu po niečom novom. Obalamutenie však nevylučuje viacero negatívnych spôsobov správania sa: pohroziť, vzbudiť strach, vystrašiť, násilím prinútiť konať… A niet v tom nijakého porušenia prirodzených práv ľudskej osoby. Ak je všetko surovina, potom rovnako i človek. Aj človek musí dorastať na úroveň tvorcu hodnoty. Moc ho preto musí tak sformovať, aby sa mohol
rozumne, ale poslušne zúčastňovať na jej veľkom zámere. Takže na rovine vzťahu Ja a Ty sa stanovená prax stane konkrétnym
a definitívnym kritériom pravdy.
Ako pomenovať rozum, ktorý uskutočňuje nami načrtnutú radikalizáciu axiológie? Nazvime ho politickým rozumom. Tento rozum smeruje k stvoreniu sveta nanovo. Nechce a nemôže to však konať v osamelosti, ale vťahuje do svojho diela všetkých ľudí, používajúc stanovenú politiku. (…)
Zlomyseľný démon
Sú možné prinajmenšom dve interpretácie symbolu zlomyseľného démona: ako démona totálneho klamstva a ako démona totálnej moci. Démon totálneho klamstva klame vznešene – zaoberá sa klamstvom ako človek, keď bol dieťaťom a jeho šťastie prebývalo v krajine rozprávok. Démon totálnej moci sa zaoberá mocou – ako človek, ktorý dospel – a klamstvo mu slúži len ako prostriedok k tomuto cieľu. Nevylučuje to pravdu, ak len slúži záležitostiam moci. (…)
Zvodná moc politického rozumu môže prenikať ešte hlbšie. Ovocím bude nielen uznanie pre už vytvorenú pravdu, ale pokus nasledovať samotný spôsob vytvárania pravdy. Zvyčajný rozum sa začína hanbiť seba samého. Očarený blížiacim sa divadlom, berie si za vzor politické myslenie a rezignujúc čoraz viac na svoju zvyčajnosť, formuje sa na obraz a podobu politického rozumu. Od čoho začína? Od položenia kľúčovej otázky politiky: Kto je so mnou a kto proti mne? (…)
A ak si proti mne, tak musím nájsť spôsob, aby som ťa prinútil podriadiť sa. Dožadovaním sa uznania tento rozum podozrieva, že je možné odmietnuť uznanie, čiže je možná menej alebo viac otvorená vzbura. Aby vyvolal uznanie a utíšil prípadnú vzburu, politický rozum si pomáha na jednej strane hrozbou a na druhej – sľubom. Ťažko však sľubovať, ak nemám veľa. Čo je teda možné obetovať? Podiel na moci. Keď budeš vládnuť spolu so mnou, budeš môcť prinútiť k poslušnosti iných.
Ľahšie príde strašiť: ak sa nepoddáš, premárniš život, život svojich blízkych, zahynieš. Génius politického myslenia sa prejavuje bohatstvom odhalení, aké prebieha na línii sľubov a strachov. (…) Politický dialóg s poddanými alebo kandidátmi na poddaných, ktorý sa pohybuje medzi hrozbou a sľubom, umožňuje existenciu zvláštneho druhu reči, ktorá je rečou nátlaku. Neodvoláva sa na bežnú pravdu, ale na politickú pravdu, ktorej ešte niet, ale ktorú by sa patrilo vytvoriť. Táto reč ju povzbudzuje i odrádza, upevňuje i oslabuje, vzbudzuje entuziazmus a vyvoláva hrôzy, roznecuje i hasí požiare, balamutí i podvádza, jedným slovom – agituje. Menej dôležitým sa stáva to, čo sa hovorí, dôležitejšie je to, ako sa hovorí. (…)
(Józef Tischner: Filozofia ľudskej drámy. Prel. J. Matyáš. Serafín, Bratislava 2007, s. 143-150)
