Súčasné výzvy Novembra `89
Dnes oslavujeme výročie Nežnej revolúcie, ktorá znamenala zmenu neslobodného sveta na slobodný a nastolenie demokratických hodnôt v našej spoločnosti. Rok 1989 bol dejinný zlom, ktorého optimistický duch pretváral celú Európu. Viera v tézu, že liberálna demokracia vyhrala a už budeme len zbierať jej dobré plody, bola bezhraničná. Čas, ktorý odvtedy uplynul, a najmä aktuálne udalosti nám ukazujú, že sme súčasťou širšieho spoločenstva štátov západných krajín, ktoré práve bojuje o zachovanie vlastnej identity. Je veľmi dobré, že sme súčasťou slobodného sveta, kam sme vždy chceli patriť, hoci nám to okolnosti nedovoľovali. Súčasne s tým si však musíme byť vedomí zodpovednosti, ktorá nám tým pádom prináleží.
Naši dnešní politickí lídri v pochopení základných hodnôt zlyhávajú a globálne povedomie o súvislostiach im zúfalo chýba. Tak ako sme mylne uverili v nekonečný ekonomický rast, z čoho nás prebudila ekonomická kríza v roku 2009 a následne kríza eura, ktorú sme stále ešte neprekonali, tak dnes sa prebúdzame z viery, že liberálnej demokracii sa bude vždy dariť. Rovnako to je v prípade technologickej revolúcie a rozvoja internetu, ktorý mal znamenať neuveriteľné šírenie vedomostí, no výsledkom je často zmätení ľudia pod vplyvom ruskej propagandy, šíriacich sa konšpirácii a žijúce v neistote z miznúcich pracovných miest. Dni bývajú aj dobré aj zlé, a to platí aj v prípade vývoja v našich spoločnostiach a v postavení Západu.
Neistota a vytrácajúca sa elementárna dôvera podkopali stabilitu rozvoja a podporujú strach v hlavách občanov. Utečenecká kríza symbolizuje nedôveru v európske elity, že krízy dokážu vyriešiť a prebudila strach z inakosti, ukrytý hlboko vnútri v mnohých ľuďoch. Že sa na tom priživuje extrémizmus, ale i populizmus politických elít, je smutnou vizitkou dneška. Mnohé problémy sme dlhodobo ignorovali a s o to väčšou razanciou sa vrátili.
Strach je dnes určujúcim prvkom každej debaty. Na jednej strane sa bojí väčšinové obyvateľstvo toho, čo prinesie migračná vlna, ktorá sa neustále valí na Európu. Na druhej strane elity spoločnosti (novinári či tretí sektor) dostali tiež strach. Strach z toho, čo ten strach v hlavách druhých, môže spustiť. Niektoré z elít za to dokonca začali ľuďom nadávať akí sú neúprimní a pokryteckí. To určite nie je cesta, ako sa zbaviť strachu a manipulácie. Na to, aby sme mali radi druhých, si musíme predovšetkým vážiť samých seba. Ako národ byť sebavedomí v tom, že výzvy zvládneme.
Novembrový étos môže byt dnes znovu prínosom. Jednak v tom, že budeme načúvať hlasu vtedajších hrdinov, ktorí na námestiach prejavili odvahu a robili to pre lepšiu budúcnosť nás všetkých. Tiež v tom, že nadviažeme na hodnoty tolerancie, porozumenia a spolupatričnosti, ktoré za našu tradíciu považoval Václav Havel. Ale najmä, že sa zbavíme strachu a nenávisti šíriacich sa sociálnymi sieťami. Potrebujeme vystúpiť z akejsi dymovej clony a začať sa opäť normálne rozprávať. Tak ako vtedy, v zlomových časoch – v rodine, v práci, škole, kaviarni či aj rovno na tom námestí. Obrana slobody a demokracie potrebuje základnú zhodu a spoločnú odvahu konať, ktorú si môžeme odovzdať len osobne.
