John Lukacs: Úpadok súkromia, vzostup publicity. Publicita a celebrita
Úpadok súkromia, vzostup publicity
Súkromie nebývalo obvyklé – vlastne bolo sotva cnosťou – počas stredoveku. Ceniť sa začalo po roku 1600 (kryje sa to s prvým objavením sa slova „civilizácia“ v angličtine). Malo veľa spoločného s vtedy nastupujúcim ideálom „domova“. Postupne, tu a tam, získavala myšlienka súkromia právnu ochranu; stala sa neoddeliteľnou súčasťou politických konštitúcií. O tristo rokov neskôr, na konci modernej doby, dôraz na súkromie a jeho – často buržoázne – obyčaje a návyky erodujú.
Protichodné, ba schizofrenické tendencie zapracovali. Na jednej strane – v tom, čo môže byť jedným z posledných slabých naliehaní liberalizmu – štáty a vlády sú domŕzané, aby rozširovali viac a viac „slobôd“ pre jednotlivcov v podobe ich „práv“. Na druhej strane, nástroje supermodernej technológie a „komunikácií“ (nehovoriac o všetkých druhoch nástrojov dohľadu) hlboko zasahujú do súkromných životov a súkromných komunikácií. No ešte dôležitejší je rozsah dôkazov o tom, že túžba po súkromí u ľudí začala byť nahlodávaná. Sú toho nespočetné príklady. Postačí, ak si všimneme, že – nikdy nie úplné, no dlho rešpektované a v niektorých prípadoch posvätné – rozlíšenie medzi súkromnými a verejnými presvedčeniami, myšlienkami, vystupovaním, zvykmi sa stalo vážne zmäteným. „Esse quam videri“ – byť viac než vyzerať – je znakom dospelosti, opakom detinskosti. Hlavným cieľom toho druhého je však „vyzerať“, získať verejné uznanie; „bytie“ sa stalo vzácnosťou, tak ako aj muži a ženy s význačne nezávislou mysľou sú dnes rarae aves. Keďže náš predmet sa – prevažne – týka politiky a moci, môžeme rovnako položiť otázku, či aj Machiavelli nie je prekonaný. Jeho kedysi radikálne realistické, alarmujúce rozpoznanie občas nevyhnutnej potreby pokrytectva ako výsledku niekedy potrebného rozlišovania medzi súkromnými myšlienkami a verejnými prejavmi mohlo existovať iba vo svete, kde neresť bola nútená vzdávať hold cnosti, a nie vo svete, kde čokoľvek, čo je alebo sa stane verejným, prevládne nad všetkým, čo zostáva zo súkromných presvedčení – okrem iného aj nad mnohými niekdajšími rozdielmi medzi cnosťou a neresťou.
Našou témou teraz nie je masový človek alebo tyrania väčšiny, známe nebezpečenstvá vznikajúce z bezmyšlienkovitého prijímania zvrchovanej moci popularity. Je ňou niečo iné (hoci sa to na uvedené vzťahuje): kult a kultúra publicity. To, že liberálna demokracia môže zdegenerovať do kultu (či aspoň vlády) popularity, sa dalo predvídať. To, že Spojené štáty, založené ako republika, sa zmenili na ľudovú demokraciu v čase voľby Andrewa Jacksona v roku 1828 (všetci predchádzajúci prezidenti patrili k Otcom zakladateľom, alebo boli s nimi dôverne spojení), je bežná historická vedomosť. Tocqueville to dobre chápal; koniec koncov, navštívil Ameriku počas Jacksonovho prezidentovania. No jeho porozumenie fungovania demokracie išlo širšie (a hlbšie) než len do sféry politiky Jeho odseky týkajúce sa verejnej mienky a tlakov demokratickej konformnosti naznačovali niečo, čo osvetlil v nasledujúcej kapitole („Niektoré tendencie typické pre historikov demokratických storočí“), v jednom či dvoch brilantne výstižných odsekoch: to, že o dejinách demokratických národov sa dá ľahko písať povrchne a neadekvátne, pretože popularita je komplikovaný fenomén, čo vyplýva z jej propagácie a funkcií. Stálym opakovaním, že niekto alebo niečo je populárne, môžeme spôsobiť, že sa naozaj populárnym stane – aspoň na nejaký čas. „Populistický“ ešte nebol politický termín či označenie v čase Tocquevilla (objavil sa o jednu alebo dve generácie po jeho smrti). No meranie popularity sa už začalo. Následkom rozšírenia volebného práva boli voľby iba jedným opatrením v oblasti pomerných popularít. Samotný výber volebných kandidátov začal postupne závisieť viac a viac od odhadu potenciálnej popularity nominanta, ktorý často prevažoval nad záujmom o nominantove zásluhy. Postupne aj nielenže rástla masa voličov, ale samotné procedúry výberu a nominácie kandidátov sa stávali čoraz viac demokratickými (ako napríklad v sedemnástom dodatku k Ústave, ktorý umožňuje ľudovú selekciu kandidátov na senátorov cez „primárky“ – ďalšie „progresívne“ zlepšenie s pochybnými výsledkami). Čoraz častejšie zisťovanie pulzu potenciálnych voličských preferencií (nepresne označované ako výskumy „verejnej mienky“) taktiež postupne prichádzalo – nakoniec v tej miere, že výsledky volieb mohli byť vopred naznačované, oznamované, a vlastne dopredu fedrované. Nakoniec veci zdegenerovali do tej miery, že sa najímali anketári na to, aby ohlasovali „výsledky verejnej mienky“ (presnejšie: volebných preferencií), čísla, ktoré mohli byť a neraz bolí spracovávané, nafukované a vyrábané za účelom potvrdenia popularity kandidáta vyhlasovaním tejto popularity.
Kým v Európe existovali štáty, v ktorých bol percentuálny podiel voličov vysoký (a niektoré, kde dokonca bolo hlasovanie prakticky obligatórne), v Spojených štátoch podiel aktuálnych voličov začal klesať – dosť zaujímavo od 20-tych rokov 20. storočia, keď dodatok poskytol ženám hlasovacie právo. Opäť platí, že tí, ktorí povzbudzovali stále viac ľudí k tomu, aby volili (jedným pochybným výsledkom toho je dvadsiaty šiesty dodatok garantujúci volebné právo osemnásťročným), okrem iného aj tak, že ešte uľahčovali voľbu a volebnú registráciu, robili chybu. V mnohých prípadoch bolí zvolení demagogickí či inak skorumpovaní kandidáti po tom, čo volil náhle vyšší, a nie nižší počet ľudí. Možno tu argumentovať, že v záujme pravej demokracie by sa akt voľby nemal uľahčovať, ale sťažiť, následkom čoho by volebná väčšina pozostávala zo zodpovednejších a nie menej zodpovedných občanov – rovnako ako už nastal čas v záujme ľahšieho cestovania obmedziť, a nie zvyšovať automobilovú dopravu.
V každom prípade – pokrytectvo volebného procesu môže ľudí zaslepiť voči jasne viditeľným nebezpečenstvám ďalšieho technického „pokroku“. Počas bezmála ústavnej krízy v novembri až decembri 2000, počas sčítavania a keťasenia so zmarenými hlasmi sa ani jeden z tisícov článkov, komentárov a listov redakciám nevyslovil na podporu návratu k papierovým hlasovacím lístkom. Technologický mýtus kraľuje. Kongres získal takmer všeobecnú podporu v tom, aby nariadil jednotné technické predpisy pre volebné zariadenia v každej americkej dedine – a to v čase, keď každý teenagerský hacker môže nabúrať počítačový systém a zmanipulovať jeho výsledky. Nikto nezisťoval, ako sa dá sčítavanie hlasov manipulovať (áno, dá sa to) pomocou počítačov, bez väčších ťažkostí a s výsledkami, ktoré je veľmi ťažko vypátrať. Na rozsiahlych územiach Kanady sa papierové hlasovacie lístky v roku 2000 stále používali a výsledky celonárodných volieb boli spočítané za niekoľko hodín.
V Brazílii voličom prikázali, aby sedeli pred počítačmi a šťuchali prstom do farebných štvorcov na obrazovke. Úvodník v New York Times navrhol Kongresu zvážiť prebratie brazílskej praxe.
Publicita a celebrita
Nastal však ďalší rozvoj, niečo, čo ani Tocqueville alebo Burck- hardt nebrali a možno ani nemohli brať do úvahy. Bol to stúpajúci a nakoniec víťazný vplyv publicity, jej manipulácií a jej čoraz prenikavejšej prítomnosti. Nebola to jednoduchá záležitosť, vlastne to bol nový druh hrozby pre demokraciu, menej priamy, no možno ešte zákernejší než tyrania väčšiny, keďže predstavuje príliš často rozhodujúci vplyv určitých neodbytných a mocných menšín. James Fenimore Cooper (takmer súčasník Tocquevilla) to rozpoznal skoro, už v roku 1838, v texte Americký demokrat . „Snahy o tvorbu verejnej mienky,“ napísal, „znamenajú simulovať existenciu všeobecného cítenia v prospech, alebo proti nejakému konkrétnemu človeku alebo opatreniu; taká veľká je česť vzdávaná verejnej mienke, že ľudia sa vskutku vzdajú svojho postoja pre ten, o ktorom veria, že je postojom väčšiny.“ Tento citlivý raný americký spisovateľ sa teda obával menej perspektívy tyranie väčšiny či dokonca uctievania verejnej mienky než jej simulácie: teda niečoho, čo je odlišné od priameho populizmu.
V roku 1791 podľa Oxfordského slovníka anglického jazyka, „publicita“ znamená „vlastnosť byť verejným; stav alebo fakt otvorenosti voči verejnej pozornosti alebo poznaniu“. Avšak do roku 1904 sa z toho stala „aktivita spočívajúca v produkcii tovaru alebo osôb verejne známych“. O necelých dvadsať rokov neskôr sa výrazy „agent pre publicitu“, „public relations“, „odborník na public relations“, „priemysel public relations“ alebo „biznis“ (všetko amerikanizmy) stali bežnými. Niektoré z týchto pojmov a ich prospešné využitie boli dielom Edwarda L. Bernaysa (zhodou okolnosti príbuzného Sigmunda Freuda) okolo roku 1920. O generáciu neskôr sa pojem „P. R.“ stal súčasťou amerického slovníka – a čoskoro aj mnohých ďalších jazykov. Odvtedy sa fungovanie, „meranie verejnej mienky“ a jej simulácia či výroba začali neustále prekrývať – tak ako v nejednom prípade zámery agentov public relations a anketárov: generovanie kvality bytia verejným, ešte viac než „mienky“. Tak sa začala druhá transformácia amerického politického systému, od súťaží v popularite k súťažiam v publicite. To okrem iného zahŕňalo aj skutočnosť, pre ktorú vláda väčšiny alebo jej potenciálna tyrania už neboli dostačujúcim vysvetlením. Vyskytla sa stále opakovaná prítomnosť „tvrdých“ menšín a „mäkkých“ menšín, pričom prvé sú schopné ovplyvňovať či dokonca ovládnuť tie druhé. Takéto vplyvy nie sú stanoviteľné či presne zistiteľné v číslach; nie sú prostými výsledkami množstva či mŕtvej váhy.
Dnes už nejaký čas existujú len dvaja volení (volení, nie dediční) monarchovia na svete: prezident Spojených štátov amerických a pápež Svätej rímskokatolíckej a apoštolskej cirkvi. Veľký historik Johan Huizinga opísal, aké verejné a vizuálne boli imaginácia a život v stredoveku. Posun smerom k viac obrazovému charakteru americkej predstavivosti (ktorý sa začal dlho pred všadeprítomným rozšírením televízie), ako aj mohutný rast byrokracie zasiahli samo fungovanie amerického prezidentského úradu po roku 1920. Zatiaľ čo v prípade dedičných monarchii prienik publicity nevyhnutne oslaboval a často poškodzoval autoritu monarchu (ako by to bolo aj v prípade otca rodiny), americká volená monarchia obsahovala prvky „neo-medievalizácie“ vo viacerých smeroch. Americkí prezidenti teraz záviseli od dvora poradcov, ktorí plánovali prezidentove verejné vystúpenia a ktorí ponúkali nielen rôzne politické opcie, ale aj samotný vyber a formuláciu tých „záležitostí“, ktorým sa, podľa ich názoru a vždy s úzkostlivým pohľadom na bezprostrednú publicitu, mal volený monarcha venovať (či presnejšie, budiť presvedčivý dojem, že sa im venuje). Dwight Eisenhower bol prvý televízny prezident. (V roku 1948 sa Harry Truman zjavil v televízii iba na tri minúty, aby nabádal občanov zúčastniť sa volieb.) V roku 1952 najal Eisenhowerov štáb herca Roberta Montgomeryho, aby pripravoval Eisenhowerove úpravy zovňajšku a vystúpenia v televízii; Montgomery zostal v štábe Bieleho domu nejaký čas. V roku 1956 ho vystriedal ďalší herec, George Murphy (ktorý sa neskôr stal senátorom za Kaliforniu, čo bol začiatok zrejmého trendu). Táto transformácia volebných kampaní a transformácia prezidentskej funkcie zo súťaže v popularite na súťaž o publicitu samozrejme vyžadovala ohromné sumy peňazí, najmä v dôsledku televízie. (Tak ako vždy, takéto rozsiahle výdavky verejných peňazí a s tým súvisiaca korupcia neboli natoľko príčinou ako následkom.) Transformácia bola tiež neoddeliteľná od neustávajúceho rastu rozsiahlej „výkonnej“ byrokracie (na ktorý nikdy nepoukazujú ti „konzervatívci,“ čo burácajú proti veľkej vláde). V stredoveku – vlastne, až do približne sedemnásteho storočia – nemali králi špecializované ministerstvá; boli závislí od rád zložených z dôverných poradcov. V druhej polovici dvadsiateho storočia brala na seba volená monarchia amerického prezidenta čoraz viac charakteristík stredovekého kraľovania, pričom vazalskí páni mali moc rozhodovať o samotnom prístupe k monarchovi, a to až v takej miere, že dokonca kabinetní úradníci už nemohli prichádzať k prezidentovi sami – t. j. bez odobrenia spomenutých vazalských pánov, ktorí rozhodovali nielen o tom, čo a koho ma prezident vidieť, ale aj o tom, čo by mal počuť – a možno aj o tom, čo by si mal následne myslieť.
Táto takmer absolútna zahľadenosť do publicity obsahovala, prinajmenšom nepriamo, podceňovanie intelektuálnych kvalít prezidenta; no zahŕňala aj podceňovanie amerického ľudu. Jeden príznak tejto mutácie politického procesu zo súťaže v popularite na súťaž v publicite bolo, že najneskôr do roku 1980 sa samotné slovo „populárny“ v politickom používaní strácalo, kým „image“, a „publicita“ sa stávali viac a viac frekventované. Tento retrográdny vývoj mal v sebe niečo poľutovaniahodné a pokrytecké: kult celebrity. Filmoví herci, herečky, športovci už neboli len užitočnými nástrojmi na vylepšovanie volebných vyhliadok prezidenta či senátora. V čoraz viacerých prípadoch (smiešna kauza Schwarzeneggera v Kalifornii roku 2003 je toho len jedným príkladom) ich vlastná sláva urobila potenciálnymi a úspešnými kandidátmi na vysoké štátne funkcie. Tento vývoj či skôr regres samozrejme ďaleko presahoval oblasť volieb. Zahŕňal transformáciu spoločnosti. Starší americký patriciát, azda najmä v starých mestách východu, sa snažil vyhnúť celebrite a zachovať si súkromie, ale najneskôr po roku 1950 mala „spoločnosť“ stále viac spoločného s „celebritou“. Koniec koncov, celebrita znamená byť verejne známy: most medzi spoločnosťou a celebritou pozostáva z publicity; a publicita má nevyhnutný vplyv na ľudí, ktorých náročné maniere nie sú vyvážené vlastnými duševnými záujmami. Celebrita samozrejme môže byť, a často aj je efemérna: slovami Josepha Conrada je to „hanba z nezaslúženého úspechu“. Alebo, ako napísal anglický básnik v sedemnástom storočí: „An habitation giddy and unsure / hath he that buildeth on the vulgar heart.“ O vyše tristo rokov neskôr, v roku 2003, si anglický spisovateľ Clivé James všimol naozaj presvedčivo, že „všeobecné rozšírenie vzdelania neurobilo ľudí odolnejšími voči sláve. Ak vôbec niečo, tak menej odolnými.“ V živote človeka neraz ústi úpadok jeho síl v starobe do návratu k infantilným návykom, k zoslabnutiu fyzického a občas aj mentálneho ovládania. Niečo podobné sa môže javiť v úpadku ľudu. Opäť je tu výrečná múdrosť Johana Huizingu, hodného nástupcu Tocquevilla a Burckhardta. „Puerilizmom nazývame postoj spoločenstva, ktoré sa správa menej dospelo, ako by mu umožňovala úroveň jeho rozlišovacej schopnosti, a namiesto toho, aby z chlapcov vychovalo mužov, prispôsobuje svoje správanie chlapčenskému veku.“ Žiaľ, to to nie je nevýstižný opis posledných amerických prezidentov – a ešte niektorých ďalších. Bol to však následne Jakob Burckhardt, ktorý dlho pred moderným kultom publicity a celebrity písal o talianskych vodcovských ašpiráciách v čase renesancie – to znamená na samom úsvite moderného veku: „Vysoko nadaný vtedajší súčasník sa domnieval, že to nájde v zmysle pre česť. … Tento zmysel pre česť sa dá zlúčiť s veľkým sebectvom a veľkými neresťami, a môže sa stať obeťou ohromných ilúzií; a predsa sa môžu okolo neho zoskupiť všetky šľachetné prvky, ktoré zostali medzi troskami charakteru, a z tohto prameňa môžu čerpať novú silu… Akiste nie je pri pojednaní o Talianovi tohto obdobia ľahké odlíšiť zmysel pre česť od baženia po sláve, do ktorej v skutočnosti môže ľahko prejsť. Predsa však sú tieto dva pocity bytostne odlišné.“
V našich časoch (napísal som pred vyše dvadsiatimi rokmi), ku koncu moderného veku, sa rozdiel – ba rastúci rozpor – medzi slávou a cťou stal taký veľký, že v charaktere prezidentov a väčšiny verejných postáv v rôznych druhoch povolaní túžba po sláve už takmer úplne zničila dnes taký vzdialený a starodávny zmysel pre česť.
(John Lukacs: Demokracia a populizmus. Prel. T. Zálešák. Kalligram, Bratislava 2006, s. 123-131.)
