Leonardo Boff: Komplexná jednota etiky a morálky

Aj etika a morálka tvoria dualitu plnú napätia. Etymológia oboch slov nám azda trochu ozrejmí komplexnosť tejto dvojice pojmov. Grécke slovo ethos, od ktorého je odvodená etika, znamená zvyk a tým pripomína ľudské obydlie. Človek si zo sveta vyčlení nejakú časť a sformuje si ju podľa svojho vkusu, aby si tak vytvoril obydlie, ochranný príbytok. Etika chápaná ako ľudské obydlie nie je raz a navždy dokončená. Etika označuje všetko, čo nám pomáha zlepšiť naše okolie tak, aby nám ono poskytlo zdravý domov: materiálne stabilný, psychologicky integrovaný a duševne i duchovne vyzretý.

V etike jestvuje niečo trvalé a niečo premenlivé. To trvalé je potreba človeka mať strechu nad hlavou: indiánsky stan, vidiecky dom alebo byt v meste. Všetky tieto obydlia súvisia s etikou, pretože všetky poskytujú človeku trvalé prístrešie. To premenlivé je spôsob, akým si jednotlivé skupiny svoje obydlia stavajú. Tu sú najrôznejšie možnosti: raz vznikne príbytok v štýle vidieckeho domu alebo osady, inokedy moderná alebo postmoderná stavba, inokedy zas príbytok zo slamy alebo kameňa… Spôsob môže byť akýkoľvek, no vždy slúži onomu trvalému: aby mal človek dom. Či už je to iglu alebo sídliskový byt, dom musí byť obývateľný. Keď sa spojí ono trvalé a premenlivé, vzniká skutočne ľudská etika.

Morálka pochádza z latinského mos/moris, ktoré znamená zvyk, zvyklosť, tradíciu. Hneď ako si človek určitým spôsobom zariadi dom a považuje ho celkovo za dobrý, a preto vhodný na nasťahovanie sa, vzniká niečo ako tradícia a architektonický štýl. Vo vzťahu k rovine ľudských foriem správania vzniká model morálky. V tomto zmysle súvisí morálka so zvláštnymi zvykmi a tradíciami rôznych národov a so špecifickým systémom hodnôt určitej kultúry alebo určitej duchovnej cesty. Tak je morálka svojou podstatou vždy pluralitná. Jestvuje veľa morálnych kódexov, podobne ako je veľa kultúr a veľa stavebných slohov. Morálka indiánov Yanomami, ktorí bojujú o prežitie, je iná, než akú by sme videli u zlatokopov, ktorí prenikajú na ich územie. Presnejšie, vo vnútri jednej a tej istej kultúry môžeme v rôznych skupinách pozorovať špecifické morálne predpisy: podnikatelia, ktorým ide o zisk, majú inú morálku než robotníci bojujúci za lepšie mzdy. Tu sa stretávame s morálkou tried. Jestvujú však aj morálne predstavy súvisiace s povolaním. Lekári, právnici, obchodníci, psych oanalytici, kňazi, smetiari a mnohé iné povolania majú svoju vlastnú morálku. No všetky tieto vzory morálky musia slúžiť etike. Musia prispievať k tomu, aby ľudské obydlie i celkovo spoločnosť, ale aj náš spoločný dom, planéta Zem, boli obývateľné. Niektoré morálne systémy zostávajú po stáročia nezmenené. Obyvateľstvo, ktorého sa týkajú, respektíve kultúrny priestor, s nimi žije oddávna a stále reprodukuje svoj model morálky.

Tak vládne napríklad u Arabov polygamia, v západných kruhoch, naopak, monogamia. Morálka tak predstavuje per definitionem uzavretý systém. Ako spolu súvisia etika a morálka? Naša odpoveď je jednoduchá: etika si berie morálku za vlastnú. To znamená, že etika používa uzavretý systém platných hodnôt a noriem správania, ktoré berú vážne skutočnosť, že každý človek, ak sa svojím životom nemá vznášať v oblakoch, na uskutočnenie svojho života potrebuje korene. Jedno však nesmieme prehliadnuť: zakorenenie musí zostať otvorené. Stále treba pamätať na dejinné zmeny, na posuny v mentalite a senzibilite a na nové výzvy vychádzajúce zo sociálnych prevratov. Tie sú v tomto zmysle podnetmi, ale iba potiaľ, pokiaľ robia dom obývateľným; musia ho utvárať stále ľudskejším, primeranejším a zdravším. 

Etika je spojená so zmenami a s novými počiatkami, ktoré slúžia tomuto cieľu. Morálka, ktorá sa pred takýmito premenami uzatvára, sa stáva fosíliou a prechádza do moralizmu.

Etika vytrháva morálku zo skostnatenia. Zabraňuje jej, aby sa uzavrela sama do seba. Núti ju stále sa obnovovať, a to v tom zmysle, aby sa zaručila obývateľnosť a trvalá udržateľnosť ľudského – tzn. osobného, sociálneho a planetárneho – príbytku. Keď to zhrnieme, môžeme povedať: morálka predstavuje sústavu stále sa opakujúcich, zaužívaných a prijatých skutkov, zatiaľ čo etika je stelesnením postojov, ktoré konanie presahujú.

Konanie alebo skutok je vždy niečo konkrétne, v sebe uzavreté. Naproti tomu postoje sú so svojimi nespočetnými možnosťami stále otvorené pre život. Etika nám dáva silu obetovať zastarané prvky tej či onej morálky. Oprávňuje nás k odvahe zodpovedne sa prispôsobiť novým spôsobom správania a zastávať nové hodnoty, nie ako módnu vlnu, ale ako službu ľudskému obydliu.

To však neznamená, že máme byť len morálni a lipnúť na zaužívaných hodnotách. Kto si takto počína, je moralista a tradicionalista a zostane uväznený v svojom súčasnom systéme hodnôt. Musí k tomu pristúpiť etika. Ako etickí ľudia musíme byť stále otvorení hodnotám, ktoré presahujú tradičný systém alebo jednu konkrétnu kultúru. Ak má byť zachovaný náš spoločný domov, naša žiarivá planéta, musíme byť otvorení aj hodnotám, ktoré sa týkajú všetkých ľudí. K hodnotám ako rešpektovanie dôstojnosti tela, ochrana života vo všetkých jeho formách, láska k pravde a súcit so všetkými trpiacimi, ktorým sa nedostáva ochrany; k hodnotám ako boj proti korupcii, násiliu a vojne; k hodnotám, ktoré nás robia citlivými k tomu novému, čo sa práve rodí, so zodpovednosťou, vážnosťou a vnímavosťou na to, či niečo zodpovedá danej dobe, alebo nie. Niektorí ľudia nechcú opustiť svoje staré príbytky, ale zároveň sa o ne ani nestarajú a neprispôsobujú ich novým potrebám. Také domy potom prestávajú byť takými, akými mali byť: príjemnými, bezpečnými, funkčnými. Je to morálka bez etiky. Naproti tomu etika nás vyzýva, aby sme dom opravovali, aby tak človeku opäť poskytoval potrebný, teplý domov.

Grécky filozof Herakleitos povedal: „Etika je pre človeka anjelom strážnym.“

Morálne skutky vychádzajúce z etických postojov sprevádzajú dynamiku života. Pod vedením a pod primátom etiky sa musí morálka neustále obnovovať. Úlohou etiky je zaručiť človeku také obydlie, v ktorom – nech je vybudované v akomkoľvek slohu – môže skutočne žiť.

(Leonardo Boff: Orol a kura. Prel. M. Balázs. Serafín, Bratislava 2006, s. 61-65)