Michael Walzer: Moderná a postmoderná tolerancia

Moderné projekty

Preskúmal som niektoré obmedzenia tolerancie, ale ešte som nehovoril o režimoch intolerancie, teda o režimoch, akými mnohé ríše, národné štáty a prisťahovalecké spoločenstvá v skutočnosti sú. V týchto režimoch sa tolerovanie rozdielnosti nahrádza kampaňou za jednotu a jedinečnosť. Centrum ríše sa usiluje vytvoriť niečo, čo by sa podobalo národnému štátu: tak to bolo napríklad s kampaňami „porušťovania“ za cárov v devätnástom storočí. Alebo národný štát stupňuje tlak na menšiny a prisťahovalcov: buď sa asimilujte, alebo odíďte! Prípadne, prisťahovalecké spoločenstvo zohrieva svoj „taviaci kotlík“, s nádejou, že sa podarí ukovať novú národnosť (zvyčajne podľa formy nejakých predchádzajúcich osadníkov alebo skupiny prisťahovalcov). Príkladom posledného projektu je už spomenutá „amerikanizácia“ v Spojených štátoch na začiatku dvadsiateho storočia, ktorá je vlastne snahou priviesť prisťahovalcov bez začlenenia rozdielnosti.

Snahám tohto druhu sa niekedy darí zahladzovať kultúrne a náboženské rozdiely, ale inokedy, keď sa zastavia pred tvrdým prenasledovaním, slúžia vlastne na ich zvýraznenie. Príslušníkov menšín oddeľujú od ostatných, diskriminujú ich pre príslušnosť k menšine, nútia ich, aby sa spoliehali na seba navzájom, a tým formujú ich silný pocit solidarity. Napriek tomu by si však ani vodcovia takýchto menšín ani ich najoddanejší príslušníci nezvolili režim intoleraneie. Pri vhodnej príleži­tosti sa budú usilovať o nejakú formu individuálnej alebo skupinovej tolerancie: o postupnú asimiláciu jednotlivcov do ko­lektívu občanov, alebo o uznanie svojej skupiny vo vlastnom štáte alebo v rámci medzinárodného spoločenstva s nejakým stupňom samosprávy – môže ísť o regionálnu alebo funkcionálnu autonómiou, konsociáciu, alebo zvrchovanú štátnosť.
Tieto dve formy tolerancie – asimiláciu jednotlivcov a uznanie skupiny – by sme mohli považovať za hlavné projekty modernej demokratickej politiky. Obvykle sa chápu v navzájom sa vylučujúcich zmysloch: od prenasledovania a neviditeľnosti budú oslobodení buď jednotlivci, alebo skupiny, a jednotlivci budú oslobodení iba do tej miery, do akej sa svojich skupín zrieknu. Už som citoval Sartrov opis tohto stanoviska, ktoré pochádza ešte z čias Francúzskej revolúcie. Revolucionári sa najprv usilovali vyslobodiť jednotlivca zo starých uzavretých komunít a konštituovať ho (a neskôr „ju“) v okruhu práv – a potom sa snažili týchto mužov (a ženy), nositeľov práv, naučiť ich občianskym povinnostiam. Medzi indivíduom a politickým režimom, republikou francúzskych občanov, existovalo (v mysliach revolucionárov) iba prázdno, ktoré napomáhalo ľahkému prechodu od súkromného života k verejnému a tým podporovalo kultúrnu asimiláciu a zapájanie sa do politiky.

Postrevoluční liberáli a demokrati si pomaly začali ceniť spoločenstvá ležiace medzi indivíduom a štátom, ktoré v skutočnosti tento priestor vypĺňajú, a podľa nich vyjadrujú individuálne záujmy a presvedčenia, a zároveň sú aj školami demokracie. Tie isté spoločenstvá však poskytujú aj akýsi domov pre národnostné menšiny, kde možno rozvíjať kolektívnu identitu a vzdorovať asimilačným tlakom. A liberálni demokrati môžu v rámci istých hraníc akceptovať toto rozvíjanie i tento odpor až do bodu (o polohe ktorého sa vždy vedú spory), kde hrozí, že tieto spoločenstvá potláčajú svojich individuálnych členov, alebo znižujú ich lojalitu voči republike. Občania republiky tolerujú jednotlivcov, príslušníkov menšín, tak, že ich bez ohľadu na náboženstvo či etnickú príslušnosť zahŕňajú do štátu ako spoluobčanov, a následne tolerujú skupiny, ktoré tvoria – pokiaľ sú tieto skupiny v tom najsilnejšom zmysle slova druhoradými spoločenstvami.

Demokratické zahŕňanie všetkých je prvým modernistickým projektom. Politiku demokratickej ľavice v posledných dvoch storočiach si môžeme predstaviť ako sériu zápasov o zahrnutie: Židia, robotníci, ženy, černosi a prisťahovalci rôznych druhov útočia na múry buržoázneho mesta a prerážajú ich. V priebehu tohto zápasu vytvárajú silné strany a hnutia, organizácie kolektívnej obrany a podpory. Keď však vstupujú do mesta, vstupujú doň ako jednotlivci.
Alternatívou voči vstupu je odlúčenosť. Toto je druhý modernistický projekt: poskytnúť skupine ako celku hlas, miesto a samostatnú politiku. V tomto prípade nie je nutný zápas o zahrnutie, ale zápas o hranice. Kľúčovým heslom tohto zápasu je „sebaurčenie“, čo znamená potrebu nejakého územia, alebo aspoň súboru nezávislých inštitúcií – teda decentralizáciu, prenesenie právomocí, autonómiu, rozdelenie, alebo zvrchovanosť. Je nesmierne ťažké správne stanoviť hranice nielen v geografickom, ale aj vo funkčnom zmysle. O každé politické rozhodnutie sa vedú tvrdé spory. Nejaké rozhodnutie sa však prijať musí, ak majú rozdielne skupiny nejakým podstatným spôsobom a bez stáleho pocitu ohrozenia riadiť svoj vlastný osud.

Táto práca pokračuje aj v súčasnosti: prispôsobovanie usporiadania minulých impérií, rozširovanie novodobého medzinárodného systému, vzrast počtu národných štátov, samosprávne regióny, odlišné spoločenstvá, miestne právomoci atď. Všimnime si, čo sa uznáva a toleruje v tomto druhom projekte: sú to vždy skupiny a ich členovia, muži a ženy, chápaní ako ľudia s jedinečnou alebo aspoň primárnou identitou, ktorá je svojou povahou etnická alebo náboženská. Táto práca zrejme závisí od mobilizácie týchto ľudí, ale v skutočnosti sa navzájom stretávajú iba ich vodcovia, prekračujúci hranice (okrem prípadu, keď ide o stret vojenskej povahy). Autonómia komunít potvrdzuje autoritu tradičných elít; konsociácia obyčajne nadobúda podobu zriadenia, kde sa podieľajú na moci tie isté elity; národné štáty na seba vzájomne pôsobia prostredníctvom svojich diplomatických zborov a politických vodcov. Pre masu príslušníkov skupiny sa tolerancia udržiava pomocou odlúčenia, za predpokladu, že títo ľudia sami seba chápu ako príslušníkov skupiny a chcú sa združovať zväčša medzi sebou. Sú presvedčení, že „dobré ploty robia dobrých susedov“.
Tieto dva projekty však môžu rôzne skupiny uskutočňovať súčasne, alebo ich môžu uskutočňovať aj rôzni príslušníci tej istej skupiny. K tejto druhej možnosti vlastne bežne dochádza: niektorí ľudia sa snažia uniknúť pred obmedzeniami ich príslušnosti k náboženstvu či etniku, pričom vyhlasujú, že sú iba občanmi, zatiaľ čo druhí chcú byť uznávaní a tolerovaní práve ako príslušníci organizovanej komunity veriacich alebo etnickej komunity. Cieľavedomí (alebo jednoducho výstrední) jedinci, ktorí sa vymanili z prostredia svojej komunity, spolunažívajú s lojálnymi (alebo jednoducho zmierenými) mužmi a ženami, ktorí tvoria toto pozadie a snažia sa ho posunúť dopredu. Zdá sa nám teda, že tieto dva projekty si navzájom konkurujú: máme uprednostniť individuálny únik, alebo lojalitu voči skupine. Nejestvuje však žiadny závažný dôvod, aby sme trvalo uprednostňovali jedno či druhé. Napätia treba vyriešiť prípad po prí­pade, rozdielne pre rozdielne skupiny v rozdielnych režimoch (už sme sa pozreli na množstvo príkladov). Tieto napätia nemožno premôcť, pretože z čoho by jednotlivci unikali, keby lojalita voči skupine prudko poklesla? Aký pocit hrdosti by mohli mať z úniku, ktorému nikto neodporoval? A kým by vlastne boli, keby nemuseli bojovať o to, aby sa stali tým, čím sú? Koexistencia silných skupín a slobodných jednotlivcov so všetkými sprievodnými ťažkosťami je trvalou črtou modernosti.

Postmodernizmus ?
Posledný z mojich modelov tolerancie však poukazuje na odlišný typ a, možno, postmoderný projekt. V prisťahovaleckých spoločenstvách (a dnes aj v národných štátoch vystavených tlaku prisťahovalcov) ľudia začali prežívať to, čo by sme mohli považovať za život bez jasne stanovených hraníc a bez zaručenej či jedinečnej identity. Rozdielnosť je, takpovediac, rozptýlená, takže sa s ňou možno stretnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Jednotlivci sa vymaňujú zo svojich lokálnych väzieb a voľne sa stýkajú s príslušníkmi väčšiny, nemusia sa však prispôsobiť spoločnej identite. Vplyv skupín na svojich členov je voľnejší než kedykoľvek predtým, rozhodne však celkom nezanikol. Výsledkom je ustavičné zmiešavanie jedincov s nejednoznačnou identitou, uzatváranie manželstiev medzi nimi, a teda veľmi silný multikulturalizmus, ktorý nestelesňuje len spoločnosť ako celok, ale aj čoraz väčší počet rodín, ba aj čoraz väčší počet jednotlivcov. Tolerancia sa teraz začína už doma, kde sme často nútení uzatvárať etnický, náboženský či kultúrny mier so svojou manželkou či manželom, príbuznými z jej či jeho strany a s deťmi – a so svojím vlastným naturalizovaným či rozdeleným ja.

Tento druh tolerancie je problematický najmä v prvej generácii zmiešaných rodín a rozdeleného ja, keď si každý ešte pamätá súdržnejšie komunity a jednotnejšie vedomie, a možno po nich aj túži. Fundamentalizmus predstavuje ideologickú formu tejto túžby; ako som už tvrdil, jeho intolerancia sa nezameriava ani tak na iné ortodoxné názory, ako skôr na svetský zmätok a anarchiu. Dokonca aj na ľudí, ktorí nemajú žiadne sklony k fundamentalizmu, môže bezprostredné stretnutie s rozdielnosťou pôsobiť rušivo. Mnohí z nich sú totiž ešte stále lojálni voči skupinám, s ktorými sú oni sami, ich rodičia a ich prarodičia (z jednej či druhej strany) historicky spojení, alebo v nich aspoň vyvolávajú nostalgiu.
Predstavte si teraz mužov a ženy o niekoľko generácií v smere postmoderného vývoja neskôr, ktorí sú úplne odrezaní od takýchto väzieb a svoje „ja“ si utvárajú zo zlomkovitých zvyškov niekdajších kultúr a náboženstiev (a čohokoľvek iného, čo môže byť po ruke). Je pravdepodobné, že spoločenstvá, ktoré takíto jedinci, ktorí sa sami formovali a formujú, vytvárajú, budú len o trochu viac než dočasné aliancie, ktoré možno ľahko zrušiť, keď sa ponúkne čosi sľubnejšie. Nenahradia toleranciu a intoleranciu v takomto prostredí číre osobné sympatie a antipatie? Nenahradia niekdajšie verejné polemiky a politické konflikty týkajúce sa toho, koho a do akej miery tolerovať, súkromné melodrámy? Z tohto pohľadu má sotva niektorý z režimov tolerancie budúcnosť. Myslím si, že na tiky a slabôstky svojich postmoderných súčasníkov budeme reagovať rezignovane, ľahostajne, stoicky pokojne, zvedavo, prípadne nadšene. Pretože však títo súčasníci – títo iní – nebudú vystupovať v rozpoznateľných skupinách, nebudeme reagovať podľa nejakého ustáleného vzoru.
Postmoderný projekt podkopáva všetky druhy spoločnej identity a štandardného správania: smeruje k spoločnosti, v ktorej zámená v množnom čísle „my“ a „oni“ (a dokonca aj zámená množného a jednotného čísla „my“ a „ja“) nereferujú stále na to isté; svedčí to priam o vrchole individuálnej slobody. Bulharsko-francúzska spisovateľka Julia Kristeva patrila k najzaujímavejším teoretickým obhajcom tohto projektu; nabáda nás, aby sme uznali svet cudzincov („pretože iba cudzota je univerzálna“) a uvedomili si cudzinca v sebe samých. Okrem psychologickej argumentácie, tú teraz musím vynechať, nanovo for­muluje pradávny morálny argument, ktorého prvou verziou je biblický príkaz: „Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, lebo vy ste boli cudzincami v Egyptskej krajine!“ Kristeva mení zámeno, slovesný čas a zemepisnú polohu, aby opakovaním zdôraznila: cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, lebo my všetci sme cudzincami v tejto istej krajine. Určite je ľahšie tolerovať inakosť, ak si uvedomíme to iné v sebe samých.

Lenže ak je cudzincom každý, tak ním nie je nikto. Ak totiž nemáme v nejakej silnej podobe skúsenosť rovnakosti, nemôžeme inakosť ani len rozpoznať. Spoločenstvo cudzincov by bolo nanajvýš prechodným zoskupením, existujúcim iba v kontraste s nejakou stálou komunitou. Keby žiadna takáto komunita ne­existovala, neexistovalo by ani žiadne takéto spoločenstvo. Je možné predstaviť si, že by štátne úrady „tolerovali“ všetkých postmoderných cudzincov; hranice tolerancie by určoval trestný zákonník a nič iné by nebolo potrebné. Ale s politikou odlišnosti, s prebiehajúcim hľadaním dohôd medzi vzťahmi v rámci skupiny a individuálnymi právami by sa účinne skoncovalo.
Kristeva sa pokúša opísať národný štát, takpovediac, na ceste k tomuto stavu; ako príklad jeho „optimálneho stvárnenia“ uvádza Francúzsko (pokiaľ sa pridŕža vlastného odkazu osvietenstva) – čo z nej robí jednu z tých ideálnych prisťahovalcov, ktorá má v sebe viac principiálneho vlastenectva, než k akému dospela väčšina rodených Francúzov. Kristeva píše, že Francúzsko vo svojej najlepšej podobe je „prechodnou“ spoločnosťou, kde sa stále „lipne“ na tradíciách, ale jednotlivci môžu, aspoň do istej miery, rozhodovať o svojej vlastnej identite a vytvárať svoje vlastné sociálne zoskupenia „skôr prostredníctvom jasnozrivosti než predurčenosti“. A toto slobodné rozhodovanie smeruje k „ešte nepredvídateľnej“, ale zrejme predstaviteľnej „polyvalentnej komunite… svetu bez cudzincov“ – čo musí tiež znamenať k Francúzsku bez Francúzov (takže Kristeva je možno iba dočasným vlastencom).

Aj tie najrozvinutejšie prisťahovalecké spoločenstvá – kde sa jednotlivci, formujúci sami seba a individualizované verzie kultúry a náboženstva vyskytujú v oveľa hojnejšom počte než vo Francúzsku – ešte nie sú „polyvalentnými komunitami“. Stále žijeme ešte v spomenutej prvej generácii: nežijeme po celý čas vo svete cudzincov, ani sa nestretávame so svojou vzájomnou cudzotou iba ako jednotlivci. Namiesto toho ešte stále prežívame rozdielnosť kolektívne, v situáciách, kde musia byť osobné vzťahy podporené politikou tolerancie. Neplatí, že postmoderný projekt jednoducho zaujme miesto modernizmu, ako v nejakom veľkolepom metapríbehu o historických štádiách. Jeden sa navrství na druhý bez toho, že by ho akokoľvek vymazal. Stále existujú hranice, vďaka všemožným prechodom sú však rozmazané. Stále o sebe vieme, že sme tým alebo tamtým, ale toto poznanie je neurčité, pretože sme tým a zároveň aj tamtým. Skupiny s výraznou identitou existujú a politicky sa presadzujú, ale lojalita ich príslušníkov je odstupňovaná v rámci širokého kontinua, pričom na opačnom konci, na mieste s najmen­šou lojalitou, sa zhromažďuje čoraz väčší počet ľudí (práve preto radikáli z bližšieho konca kontinua v súčasnosti tak prenikavo kričia).
Tento dualizmus moderného a postmoderného si vyžaduje dvojnásobné prispôsobenie sa rozdielnosti: najprv v jej singulárnej individuálnej a kolektívnej podobe a potom v jej pluralistickej, rozptýlenej a rozdelenej podobe. Potrebujeme byť tolerovaní a chránení ako občania štátu a príslušníci skupín – a takisto ako cudzinci voči obom z nich. Slobodné rozhodovanie musí byť súčasne politické aj osobné – obe spolu súvisia, ale nie sú tým istým. Starému chápaniu rozdielnosti, ktoré viaže jednotlivcov k ich samosprávnym či zvrchovaným skupinám, budú klásť odpor odpadlícki a rozkolísaní jednotlivci. Ale každému novému chápaniu, ktoré sa zameriava výlučne na odpadlíkov, sa budú vzpierať muži a ženy, ktorí sa stále snažia absorbovať, uzákoniť, rozpracovať, prepracovať a odovzdať ďalej spoločnú náboženskú alebo kultúrnu tradíciu. Teda rozdielnosť, aspoň nateraz, sa musí tolerovať dvojnásobne – na osobnej a rovnako aj na politickej úrovni – pri akejkoľvek zmesi (nemusí ísť o rovnakú zmes v oboch prípadoch) rezignácie, ľahostajnosti, stoickej vyrovnanosti, zvedavosti a nadšenia.

Nie som si však istý, či sú tieto dve podoby tolerancie morálne alebo politicky rovnocenné. Rozdelené ja postmodernizmu sa akoby priživuje na nerozdelených skupinách, z ktorých vzišlo, ktoré tvoria takpovediac kultúrnu základňu ich sebaformovania. Čoho sa má týkať jasnozrivosť subjektov, o ktorej hovorí Kristeva, ak nie tradícií, na ktorých lipnú? Čím väčšmi sa vzdialia od tejto kultúrnej základne, tým menej budú mať s čím pracovať. Nie je pravdepodobné, že tento postmoderný projekt, uvažovaný bez svojho nevyhnutného historického pozadia, vyprodukuje čoraz povrchnejších jedincov a zásadne zredukuje kultúrny život? Môžeme mať teda pádne dôvody trvalo žiť s problémami toho, čo som nazval prvou generáciou. Mali by sme si vážiť mimoriadnu osobnú slobodu, ktorej sa tešíme ako cudzinci a potenciálni cudzinci v súčasných „prechodných“ spoločnostiach. Zároveň však potrebujeme formovať režimy tolerancie tak, aby posilňovali rozdielne skupiny a azda aj podnecovali jednotlivcov, aby sa s jednou alebo s viacerými z nich výrazne identifikovali. Tvrdil som, že modernosť si vyžaduje trvalé napätie medzi jedincom a skupinou, občanom a príslušníkom skupiny. Postmodernosť si vyžaduje podobne trvalé napätie so samotnou modernosťou: medzi občanmi a členmi skupín na jednej strane a rozdeleným ja, kultúrne odcudzeným človekom na strane druhej. Radikálna sloboda nie je bohviečím, ak neexistuje vo svete, ktorý jej ponúka citeľný odpor.

Ak je to však pravda, tak sama naša súčasnosť možno vyvrátila moje predchádzajúce tvrdenie, že tolerancia funguje rovnako pri každom postoji, počnúc rezignáciou, cez ľahostajnosť, stoickú vyrovnanosť, zvedavosť a končiac nadšením. Rezignácia, ľahostajnosť a stoické akceptovanie postačia pre spoluna­žívanie iba vtedy, ak budú skupiny sebestačné. Predpokladom všetkých režimov vlastne bolo toto: náboženské, národnostné a etnické skupiny sú jednoducho tu, disponujú silnou lojalitou, ktorú treba – ak ju vôbec treba – zmierniť, aby uvoľnila miesto vlastenectvu a spoločnému občianstvu. Ak sú však skupiny slabé a treba im pomáhať (ako budem tvrdiť v doslove v prípade Ameriky), tak je istá zmes zvedavosti a nadšenia nevyhnutná. Nič menšie nebude motivovať k pomoci, ktorú potrebujú. Slobodní a fragmentárni jedinci v demokratických spoločnostiach nebudú túto pomoc sami poskytovať, ani nesplnomocnia svoje vlády, aby ju poskytovali, kým nepoznajú dôležitosť týchto skupín pri utváraní jedincov, ako sú oni sami – kým si neuvedomia, že hlavným zmyslom tolerancie nie je a nikdy nebolo zrušiť „nás“ a „ich“ (a určite nie zrušiť „mňa“), ale zabezpečiť ich trvalé mierové spolunažívanie a vzájomné ovplyvňovanie. Rozdelené ja postmodernej doby toto spolunažívanie komplikuje, ale jeho utváranie a sebapoznávanie tiež od neho závisia.

(Michael Walzer: Hrubý a tenký. O tolerancii. Prel. D. Kambal, K. Štullerová. Kalligram, Bratislava 2002, s. 208-217)